Naša novembrová misia v Tanzánii – Časť 2 Kahama, Bulige, Kabuhima a otázky, ktoré dávajú zmysel

Po sobotnej slávnosti posviacky kostola v Mbwase sme sa s miernym oneskorením rozlúčili s otcom Petrom Mejarníkom a Slovenským domom v Sukamhele a vydali sa na ďalšiu etapu našej misie. Čakala nás približne osemhodinová cesta do mesta Kahama – miesta, ktoré sa na nasledujúce štyri dni stalo naším spoločným domovom.

Cesta bola dlhá a únavná. Hoci sme z bezpečnostných dôvodov plánovali doraziť ešte za svetla, do Kahamy sme prišli až okolo desiatej večer, už za tmy. Napriek tomu sme vystupovali z autobusu pokojní. Vedeli sme, že sme presne tam, kde máme byť. Na biskupskom úrade nás čakal nielen priestor na oddych, ale najmä prijatie, ktoré nebolo formálne – bolo ľudské, srdečné a domácke.

Nedeľa v Bulige: Viera, radosť a silná slovenská stopa

Nedeľa patrila dedinke Bulige, novovznikajúcej farnosti, ktorá je dnes jedným z najkrajších príkladov toho, čo dokáže dlhodobá, trpezlivá a verná spolupráca. Už pri príchode sme zažili mimoriadne srdečné privítanie celej našej skupiny. Spev, úsmevy, spontánna radosť a pocit, že sme očakávaní. Nedeľná svätá omša bola silným duchovným zážitkom. Slávená v tradičnom africkom štýle, trvala viac než dve hodiny a bola plná spevu, tanca, pohybu a radosti. Nebola to pasívna účasť – bola to živá liturgia, do ktorej bola zapojená celá komunita. Pre mnohých z nás to bol jeden z najsilnejších momentov celej misie.

Bulige je miestom, kde je slovenská stopa jasne viditeľná a hmatateľná. Celý komplex, ktorý tu postupne vyrastá – fara, škôlka, triedy budúcej školy, komunitné zázemie – vzniká vďaka podpore slovenských darcov. Je to dôkaz, že solidarita dokáže prekročiť hranice a že pomoc zo Slovenska tu mení realitu každodenného života. Po svätej omši nasledoval spoločný obed a program s miestnou komunitou. Jednoduchý, úprimný, plný rozhovorov, smiechu, tanca a vzájomného zdieľania. Bol to deň, ktorý nás vrátil k podstate – k spoločenstvu.

Pondelok: Cesta do Kabuhimy, ktorá stála za to

Pondelkové ráno v Kahame sa začalo v základnej škole sv. Antona Paduánskeho, kde sa každý školský deň otvára svätou omšou. Privítalo nás viac než tisíc detí. Deti, ktoré spievali, odpovedali a komunikovali výlučne v angličtine, sa aktívne zapájali do liturgie. Školu vedú rehoľné sestry z Ugandy a osobitné miesto tu má otec Benjamin, ktorého deti milujú pre jeho entuziazmus, prirodzenosť a schopnosť hovoriť k nim jazykom povzbudenia. Je to miesto, kde človek vidí, že vzdelanie sa nezačína učivom, ale hodnotami.

Po svätej omši sme sa vydali na cestu do Kabuhimy. Približne dvojhodinová jazda autom viedla cez krajinu, ktorá človeka núti spomaliť, pozerať sa a vnímať. Kabuhima je miestom, ku ktorému sa vždy radi vraciame. Škola sv. Pátra Pia, ktorú vedú rehoľné sestry na čele so sestrou Justou, je pre nás jasným príkladom toho, čo chceme v Afrike robiť. Sestra Justa – drobnej postavy, no s obrovskou vnútornou silou – vytvára prostredie pokoja, poriadku, radosti a dôvery, ktoré je cítiť na prvý pohľad. Práve tu sa naplno rozvinula aj naša práca s deťmi.

Osobné stretnutia a sila prítomnosti

Každé jedno dieťa kreslilo svoju kresbu pre konkrétneho darcu na Slovensku. Každému sme osobne odovzdali list, ktorý mu darca napísal. Každý moment bol individuálny. V tom okamihu bolo to jedno dieťa najdôležitejšie na svete. Naši dobrovoľníci pracovali v menších tímoch. Hrali sa s deťmi, tvorili, kreslili, rozvíjali ich fantáziu, pohyb aj tvorivé schopnosti. Aj keď to bolo len na krátky čas, bola to plná, vedomá prítomnosť. Škola pulzovala energiou – smiechom, spevom, spontánnymi vystúpeniami. Vidno, že pre deti je škola miestom bezpečia, kde môžu rásť, aj keď ich domáce podmienky jednoduché nie sú.

Aj tu sa naplno ukázalo, akou silnou skupinou sme boli. Veľká misijná partia zložená z rôznych ľudí – rôzne povolania, vek, skúsenosti, charaktery. A predsa sme fungovali ako jeden živý organizmus. Každý mal svoju úlohu, svoje miesto, svoj rytmus. Jeden bez druhého by sme nedokázali fungovať. Spájala nás láska k deťom a spoločný cieľ, ktorý nás presahoval. Kabuhima je pre nás miestom, ktoré nás inšpiruje a zároveň učí pokore. Učí nás, že skôr než chceme niečo meniť, musíme sa učiť, pozerať a porozumieť. A že niekedy sa nepotrebujeme posúvať dopredu, ale vrátiť sa k tomu, čo funguje – v jednoduchosti, vzťahoch a hodnotách.

Utorok: Návrat k „našim“ deťom a nové matrace

Utorok patril návratu do Bulige – do našej školy, k deťom, ktoré podporujeme od samého začiatku a ku ktorým máme osobitne blízky vzťah. Sú to deti, ktorých mená poznáme, ktorých príbehy nosíme v srdci a ku ktorým sa vždy radi vraciame. Opäť sme s nimi pracovali na aktivitách, ktoré im prinášajú radosť a priestor na rozvoj: hry, kreslenie, tvorenie, spev, spoločný čas. Boli to chvíle plné energie, smiechu a prirodzenej blízkosti.

Zároveň sme v Bulige odovzdali 145 matracov z projektu Lietajucimatrac.sk. Pre mnohé deti to znamenalo prvý vlastný matrac v živote. Možnosť nespať na holej zemi, ale dôstojne oddychovať. A práve spánok a oddych sú jedným zo základných predpokladov toho, aby sa dieťa dokázalo sústrediť na vzdelávanie, rásť a snívať o budúcnosti. Celkovo sa nám v roku 2025 podarilo v tomto regióne rozdať až 580 matracov.

Večery plné tolerancie a jednoty

Aj večery na biskupskom úrade mali svoju osobitnú a nezameniteľnú atmosféru. Po návratoch z dlhých dní sa miešala únava s uvoľnením, rozhovory s tichom a radosť s obyčajnou ľudskou prítomnosťou. Spoločné stolovanie s biskupom, kňazmi a miestnymi spolupracovníkmi vytváralo priestor, kde sa prirodzene strácali hranice funkcií a titulov. Sedeli sme spolu ako ľudia, ktorí zdieľajú rovnaký čas, rovnaký stôl a rovnaký záujem o dobro detí a komunít. Osobitné miesto v tomto spoločenstve mal taliansky misionár otec Salvatore – svojou otvorenosťou, štedrosťou a schopnosťou byť skutočne prítomný. Bez nároku na pozornosť, bez potreby dokazovať čokoľvek. Len byť.

A práve v takýchto chvíľach si človek uvedomí, že misia sa nerodí len v projektoch, rozpočtoch a plánoch, ale aj v jednoduchom zdieľaní času, v rozhovoroch, v tichu a v smiechu. A áno, niekedy zazneli aj piesne. Úprimné, odvážne, interpretované s veľkou vnútornou slobodou. Práve vtedy sa ukazovalo, že misia je aj o solidarite v jej najčistejšej podobe: niekto spieva, iný mlčky podporuje a ďalší si v tichosti nachádza vlastné spôsoby, ako tento spoločný zážitok prijať až do konca. Nie pre hudobnú dokonalosť, ale pre lásku. Lebo niektoré veci tolerujeme nie preto, že sú ideálne, ale preto, že máme radi človeka, ktorý ich prináša.

Tieto večery nás učili fungovať ako veľká skupina rôznych ľudí. Učili nás, že jednota nevzniká rovnakosťou, ale ochotou niesť jeden druhého. Že nie každý musí robiť všetko rovnako, ale každý má svoje miesto. A že iba vtedy, keď si navzájom dovolíme byť sami sebou, dokážeme smerovať k spoločnému cieľu.

Záver: Cesta, ktorá ešte neskončila

Keď sa naše dni v Kahame a Bulige blížili ku koncu, vedeli sme, že nás čaká ďalší presun. Opúšťali sme vnútrozemie Tanzánie a smerovali na Zanzibar – na miesto, kde mala naša misia pokračovať iným spôsobom, v inom kontexte, s novými výzvami. V tom momente sme ešte ani sami netušili, ako hlboko nás táto cesta zasiahne. Nevedeli sme presne, čo všetko si z nej ponesieme domov, ani aké otázky v nás ešte dozrejú. Vedeli sme však jedno: že všetko, čo robíme, musí mať zmysel. Že pomoc nemá byť samoúčelná. Že misia nie je o tom „byť tam“, ale byť prítomný – pre deti, pre ľudí, pre seba navzájom.

Možno sme do Tanzánie prišli s túžbou pomáhať. No čím viac času sme tam strávili, tým jasnejšie sme cítili, že pomoc nikdy neplynie len jedným smerom. Deti dostávali vzdelanie, pozornosť a nádej. My sme dostávali pokoru, spätné nastavenie hodnôt a tiché pripomenutie toho, čo je v živote podstatné. Odchádzali sme s vedomím, že táto kapitola sa nekončí. Len sa mení miesto. A že zmysel toho, čo robíme, sa často ukáže až vtedy, keď sa človek na chvíľu zastaví a nechá to všetko v sebe doznieť.

Naša cesta pokračovala… viac v tretej časti…