Naša novembrová misia v Tanzánii – Časť 1: Cesta, Slovenský dom a prvé dotyky s miestnymi komunitami
Priatelia, prinášame vám prvú časť nášho veľkého novembrového príbehu z Afriky. Po dlhých mesiacoch príprav sme sa konečne dočkali – naša misijná výprava odletela do Tanzánie. A bola to cesta, ktorá spojila nielen stovky kilometrov, ale aj veľa ľudských sŕdc.
Z Viedne až do samotného srdca Afriky
Z Viedenského letiska sme vyrážali v pondelok ráno. Už o ôsmej sme tam stáli všetci – 34 ľudí s batohmi plnými pomoci, kuframi plnými darov pre deti a školu a s očami plnými očakávania. V Istanbule sa k nám pridal ešte jeden dobrovoľník, Dávid, ktorý priletel z Ríma, a tak nás do Dar es Salaam dorazilo 35.
Let trval dlhé hodiny, ale únava nestihla zatieniť radosť. Do Tanzánie sme prileteli ešte pred svitaním – okolo štvrtej ráno, keď už miestny vzduch voňal pieskom, slnkom a novou nádejou.
Z pobrežného Dar es Salaam sme pokračovali vnútroštátnym letom do hlavného mesta Dodoma. Tam sme pristáli okolo jednej poobede a po krátkom oddychu nás čakala ešte posledná etapa cesty – cesta autobusom do dedinky Sukamhela, našej prvej zastávky.
Sukamhela – miesto, kde začína príbeh
Po približne dvojhodinovej ceste červenými prašnými cestami sme dorazili do Sukamhely, kde nás už čakal slovenský misionár otec Peter Majerník. Práve on je dušou tohto regiónu – farár, staviteľ, duchovný pastier aj vizionár, ktorý tu buduje prvé tanzanské putnické miesto zasvätené Panne Márii, Kráľovnej pokoja.
Sukamhela je pre nás výnimočná aj z iného dôvodu. Práve tu vyrastá „Slovenský dom“ – miesto, ktoré vďaka dobrodincom zo Slovenska a podpore Slovenskej katolíckej charity raz poskytne zázemie všetkým návštevníkom, dobrovoľníkom a misionárom zo Slovenska.
A tento rok sme sa tu prvýkrát aj ubytovali.
Pravdou je, že keď sme dorazili, ešte sa dorábali posledné veci – montovali sa sprchy, toalety, dolaďovali detaily. Ale aj napriek provizórnym podmienkam mala táto chvíľa neopakovateľné čaro. Spali sme v dome, ktorý ešte donedávna existoval len v našich snoch a plánoch.
A teraz stojí. A žije. A stal sa naším prvým domovom v Afrike.
Prvé úlohy: Projekt Adopcie na diaľku®️ a geologický prieskum
Už od prvého rána sme mali jasný plán – dokončiť všetky úlohy spojené s projektom Adopcia na diaľku®️, ktorý slovenskí darcovia podporujú už roky. V tejto oblasti vládne hlboká chudoba a vzdelanie je pre deti jedinou cestou k lepšej budúcnosti.
Do Sukamhely sme pricestovali po siedmych mesiacoch bez dažďa, takže celá krajina bola úplne vyprahnutá. Aj preto je práve tu veľkou témou voda – a počas nášho pobytu už pracoval tím geológov, ktorý skúmal podmienky pre vŕtanie novej studne. Tá bude slúžiť Slovenskému domu a aj plánovanému komunitnému centru.
Mwbasa – prvá škola, prvé úsmevy, prvé slzy dojatia
Naša prvá pracovná zastávka bola v škole v Mwbasa, kam chodí okolo 540 detí. Mnohé z nich sú zaradené v projekte adopcie, ale my sme prišli za všetkými – bez rozdielu.
Škola na chvíľu akoby prestala existovať. Miesto vyučovania vznikla obrovská herňa, tvorivá dielňa a priestor plný radosti.
Robili sme aktivity, kreslili, hrali sa, rozprávali a fotili každučké dieťa. Niektorí členovia nášho tímu zostali pracovať na Slovenskom dome, kde bolo ešte veľa stavebných detailov, ktoré potrebovali dokončiť – ale väčšina z nás bola tu, medzi deťmi.
A mnohí z nás tam zažili prvý hlboký dotyk s realitou miestnej chudoby.
Domácnosti, rodiny, realita
V nasledujúce dni (streda až piatok) sme navštevovali aj jednotlivé domovy, aby naši dobrovoľníci videli, v akých podmienkach rodiny žijú. Niekde bola strecha z hliny, inde spoločná posteľ pre šesť detí, inde ani to nie.
Aj preto nás hlboko zasiahlo, keď sme sa dozvedeli, že mnohé deti nikdy nevideli svoj odraz v zrkadle. Nevedia, ako vyzerajú.
Preto sme im urobili fotografie, vytlačili ich, zalaminovali a každému dieťaťu sme dali jeho prvú vlastnú fotografiu v živote. Niektoré si ju držali na hrudi ako najvzácnejší poklad.
Škola v Sukamhele – ďalší deň plný radosti
Ďalšia veľká zastávka bola základná škola v Sukamhele, kde je okolo 750 detí a takmer polovica je v projekte adopcie. Program bol podobný – aktivity, fotografie, dokumentácia, výstupné známky, rozhovory, smiech aj silné tiché momenty.
Boli to dni plné radosti, ale aj únavy… tej dobrej, keď človek vie, že robí niečo, čo má zmysel.
Slávnosť vo farnosti Mbwasa
Prvú časť našej cesty sme zakončili v sobotu veľkou udalosťou – požehnaním a slávnosťou posviacky kostola v Mbwase, ktorý postavil otec Peter Majerník s pomocou slovenských darcov.
Kostol bol plný ľudí, spevu, tanca, radosti a úprimnej vďačnosti. Pre mnohých dobrovoľníkov to bol prvýkrát, čo zažili africkú liturgiu – hlbokú, spontánnu a nesmierne živú.
Presun na druhú časť misie
Po slávnosti sme museli odísť skôr kvôli bezpečnostnej situácii v krajine a ešte počas dňa sme nasadli do autobusu. Čakala nás dlhá cesta (7–8 hodín) do diecézy Kahama, kde začínala druhá časť našej misie.
A o tej vám napíšeme v ďalšej kapitole.
A ak Vás zaujíma ako dopadla studňa, dočítate sa to v tretej časti, ktorá bude venovaná, aj zázrakom.
